Ja to vidím asi takto:
Pre Stiffa nemajú tie ryby nejaké špeciálne čaro. On to nechápe, preto mu to teraz vysvetlím. Aj všetkým ostatným. V skutočnosti je čaro v tom príbehu, ktorý je za týmito rybami. V čase, keď ešte tieto ryby na SK neboli, si Stiff doviezol samca a dve samice od pána Tillmanna. Boli drahé (z môjho pohľadu), ale on ich jednoducho "musel mať". Pán Tillmann sa veľmi z toho predaja netešil, ale predal. Ryby však zbalil do nejakej mútnej vody. Samec síce prežil cestu, ale musel sa trápiť. V nedeľu nadránom bol Stiff doma a vylovoval ryby. Všetko OK, len voda so samcom haitiensis smrdela. Samec nevydržal. So Stiffom nebola reč. To, že ďalších 10 druhov rýb vydržalo, to nebolo vôbec dôležité. Akoby mu zomrel kamarát. Potom dlho zháňal samca. Vypisoval maily, vypytoval sa, ozval sa aj pánovi Tillmannovi. No nedarilo sa.
Raz sa vybral na výlet do Poľska (samozrejme, nie sám... veď nás tam vtedy bolo...) a ryby zohnal. Malé, ale čiperné. Možno 6, možno 8, nepamätám a ani nie je dôležité. Ryby rástli, bili sa, mohutneli. Dosť ho potrápili. Ale jedna mu vyrástla na poriadneho samca. Nikto nevie, ani on sám, ako sa mu podaril s týmito komplikovanými rybami výter. Prvý na Slovensku (ja ten výter evidujem ako prvý, lebo ak sa to niekomu inému podarilo skôr, tak sa nikde nepochválil a už bude mlčať naveky). Malý zázrak na malom Slovensku. Všetci sme mu držali palce. A asi nezostalo pri jednom výtere.
Pri ďalšej návšteve v Duisburgu viezol Stiff svoje mladé ryby pánovi Tillmannovi. S úsmevom na perách povedal: "Sranda! Ja platím Tillmannovi za ryby peniazmi, ktoré mi on dal za haiti!". Keď večer pozerá na tie nové haiti, nevidí len ryby, vidí príbeh, aj keď si to neuvedomuje.
Tie ryby nemajú čaro. Ten príbeh, čo je za nimi, ten čaro má
Takto to vidím ja